Spišský hrad
Spišský hrad
Spišský hradný vrch je unikátnym územím. Už neolitickí ľudia tu po sebe zanechali stopy dnes staré takmer 7 tisíc rokov. Ešte oveľa skôr sa týmito končinami pohyboval i neandertálsky človek. V jaskyni pod hradom boli nedávno nájdené kostrové ostatky muža a pri nich kožené mešce aj s mincami takmer spred dvetisíc rokov, z čias keltských Kotínov. Pred viac ako 800 rokmi tu začal vyrastať mohutný kamenný hrad v nadmorskej výške 634 m. No v roku 1780 sa na ňom nezmazateľne podpísal požiar. Hradná ruina spolu s rovnako jedinečným okolím územia Spiš je od roku 1993 súčasťou Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
Prvé, čo pred 800 rokmi na vysokom brale vzklíčilo, bola mohutná obranná a zároveň obytná veža donžon. Prsty v tom mal kráľ Belo III. Možno kráľovná. Postavili ju zo spišského travertínu. Zakrátko sa však zrútila. Asi kvôli tektonickým posunom v podloží. I dnes sa s kopcom dejú divy. Do nového opevneného celku sa už vstupovalo románskou bránou s padacou mrežou a smolným nosom. Vo vnútri vyrástol románsky palác a nová veža, veža Nebojsa. Či sa v nej skutočne ani raz nemuseli báť, zachované pramene neprezrádzajú.
Tatárom nemusel odolávať. Boli vlastne na Spiši? Dnes už nikto nevie a aj keby boli, hrad ich nezaujímal. Zdá sa, že už krátko na to získal dnešnú dych vyrážajúcu rozlohu v podobe dvoch samostatných opevnených celkov. Zaujal spišského prepošta, ktorý sa zaviazal kráľovi o hrad sa starať a ten mu na oplátku udelil privilégium na hrade žiť. Veď, čo ak by tí nomádi prišli naozaj. Pred vstupom do horného hradu si nechal vystavať vlastnú časť. Celé predhradie s obytnou vežou, z ktorej sa dalo ochodzou dostať do románskej kaplnky. Tu nechal postaviť rovno pod nosom špána, kráľovského správcu Spiša, obývajúceho románsky palác na hradnej akropole.
Prepošt aj tak nakoniec vymenil hrad za protiľahlý kopec, kde vzniklo opevnené kapitulské sídlo. Našťastie alebo nanešťastie, kráľa Žigmunda osvietilo a na rozdiel od mesta pod hradom, samotný hrad kvôli dlhom nezapredal. Rovnako poľským veriteľom nepripadlo ani ono nové prepoštovo bývanie, Spišská Kapitula. Možno to mala na svedomí cigánska princezná, ktorá mu, podľa legendy, jednej noci venovala viac ako len pohľady. Pre jej spoločenstvo zdržiavajúce sa pod hradom tak získala i očakávaný prepúšťací glejt, akýsi pas kráľovstvom.
Na hrade sa vystriedali mnohí špáni, sem-tam sa tu zastavili kadejakí králi a tiež kadejakí obliehatelia i tí, čo nemuseli obliehať a predsa hrad pokorili. Napokon v roku 1780, na konci istého dňa, z hradu namiesto veží stúpali k nebu už len stĺpy dymu. Požiar. Nepriateľ číslo jeden. Ešte aj sami poslední majitelia z rodu Čáki mu zasadili zdrvujúcu ranu. Stal sa pre nich zdrojom stavebného materiálu na stavbu početných kaštieľov v okolí. Pospolitý ľud nasledoval príklad svojich grófov. Dnes to však nie je len obyčajná slovenská ruina, lež prekrásna románsko-gotická architektúra v nádhernej krajine. Spišský hrad.